Keď dopamín kradne prítomnosť - prečo sme stále viac závislí na mobile?

Mgr. Katarína Vaššová

Je doma, ale akoby nebol. Mobil medzi nami vyrastá ako tichá stena – a chvíle, ktoré by mohli patriť rodine, miznú v notifikáciách. Stále viac rodičov trávi večery s telefónom v ruke. Neúmyselne. Automaticky. Ale deti si to všimnú. Myslíš si, že máš svoj mobil pod kontrolou? Alebo má on pod kontrolou teba? Tento článok je pozvánkou späť – do prítomnosti. 

Keď dopamín kradne prítomnosť: tichý odchod z rodiny, ktorú neopúšťame

Niektoré odlúčenia sa dejú potichu. Nie cez rozvod, nie cez odchod z domu. Ale cez neustále "ešte chvíľku". Cez obrazovku, ktorá sa nenápadne vkradne medzi človeka a tých, ktorých má najradšej.

Hovoríme o DOPAMÍNE. O látke v mozgu, ktorá spúšťa túžbu po odmenách. O našom vnútornom motore, ktorý nás ženie k veciam, ktoré by mohli byť príjemné. Nie zlý sluha – len prepracovaný. Preťažený.

Malý veľký paradox

Predstav si otca, ktorý každý večer príde z práce unavený. Deti mu chodia okolo nôh, niečo mu rozprávajú, ukazujú obrázok zo škôlky, chcú sa s ním hrať. On ich má rád. Veľmi. Ale...
"Len si ešte pozriem, čo je nové."
"Počkajte chvíľu, musím odpísať."
"Pozriem si len toto video."

A zrazu prešli dve hodiny. Deti sú už v posteli. On má výčitky. Ale mozog si pamätá niečo iné – rýchle dávky dopamínu, ktoré mu aspoň na chvíľu vypláchli deň z hlavy.

Tento scenár sa opakuje v tisícoch domácností. Bez kriku, bez hádok. Len ako tiché vytrácanie sa z prítomnosti. Ako kradnutie pozornosti z miest, kde je najvzácnejšia.

Ako k tomu dochádza?

Sociálne siete a aplikácie nie sú zlé. Ale sú navrhnuté tak, aby boli neodolateľné.

• Dopamín sa vyplavuje pri každom "novom" – notifikácii, príspevku, vtipe, videu.

• Každý malý podnet má potenciál byť zábavný. A to stačí, aby mozog chcel viac.

• Neistá odmena (možno niečo zaujímavé, možno nie) je ako digitálna lotéria. A tá je veľmi návyková.

Čo to robí s nami?

• Zrazu sme doma, ale nie sme doma.

• Pozeráme, ale nevidíme.

• Počujeme, ale nepočúvame.

• Odkladáme deti na neskôr – až keď dočítame, dopozrieme, odpíšeme.

A ony si to všimnú. Nevedia to pomenovať, ale cítia to. Tú vzdialenosť, ktorá nie je fyzická. A niekedy ani my sami nezistíme, ako ďaleko sme sa vzdialili – až kým nie je príliš ticho.

Dá sa to inak?

Áno. A netreba na to veľké revolúcie:

• Vedomý návrat k prítomnosti. Spýtať sa: "Čo je teraz skutočne dôležité?"

• Čas offline ako súčasť dňa. Nie trest, ale voľba. Pri deťoch, pri partnerovi, pri sebe.

• Mobil mimo ruky v rozhodujúcich chvíľach. Večera, uspávanie, rozhovor – momenty, ktoré sa už nezopakujú.

• Prepnutie z prijímateľa na tvorcu. Namiesto pasívneho prijímania podnetov skúsme byť tí, ktorí tvoria prítomnosť. Vzťah. Spomienku.

Záver

Mozog chce rýchlu odmenu. Ale duša túži po hlbokom spojení.
A deti? Tie si nebudú pamätať, čo si pozeral v mobile. Ale nezabudnú, ako často si ho položil ... kvôli nim.

Ak máš pocit, že ťa mobil pohlcuje viac, než by si chcel/a – alebo cítiš, že to ovplyvňuje tvoj vzťah či rodinu – môžeme sa na to spolu pozrieť.
Koučing ti pomôže získať nadhľad, pomenovať, čo sa deje, a hľadať konkrétne riešenia, ktoré budú fungovať pre teba... 

Pozri tiež článok Dopamínová pasca - prečo scrollujeme stále viac - a čo s tým?

📩 Chceš dostávať nové články a inšpirácie priamo do mailu?
Raz za čas ti pošlem užitočné info, tipy a triky z oblasti psychológie, koučingu a zo života všeobecne... Ako byť sám sebou, ako mať zdravé vzťahy a hranice, ako si užívať život, ako nebyť na seba príliš prísny...