Január: keď sme si sľubovali ľahkosť… a zostala únava

Mgr. Katarína Vaššová

Každý rok si na Vianoce sľubujeme, že tentoraz to zvládneme pokojnejšie a s väčšou ľahkosťou. A potom príde január – s únavou, prázdnom a pocitom, že sme zasa zlyhali. Tento článok je o tom, prečo sa to deje, prečo to nie je chyba ani slabosť a prečo je úplne v poriadku cítiť sa po sviatkoch presne takto.

Na Vianoce sme si to znovu povedali.
Tento rok to bude iné.

Budeme pokojnejší.
Nebudeme sa hádať.
Necháme veci plynúť.
Nedáme sa vyprovokovať poznámkami pri stole, starými výčitkami, známymi rodinnými scénami.

A potom to prišlo.
Jedna veta. Jeden pohľad. Jeden tón hlasu.
A zrazu sme tam, kde vždy.

Po sviatkoch zostáva zvláštne prázdno.
Únava, ktorú nevieme pomenovať.
Výčitky voči sebe.
A tichá otázka: "Prečo to zase nevyšlo?"

Prečo sme to "nedali", hoci sme chceli?

Nie preto, že by sme sa málo snažili.
A nie preto, že by sme boli slabí.

Ale preto, že ľahkosť sa nedá vynútiť vôľou.

Keď sa vraciame do prostredia, v ktorom sme vyrastali,
nevraciame sa len k ľuďom.
Vraciame sa k starým rolám, zaužívaným vzorcom, neviditeľným pravidlám.

Zrazu nie sme dospelí ľudia so skúsenosťami.
Sme opäť dcéry, synovia, súrodenci.
So všetkým, čo k tomu kedysi patrilo.

A telo si to pamätá lepšie než my.

Medzigeneračné rozdiely nie sú len o názoroch

Často si myslíme, že konflikt vzniká preto, že máme iný pohľad na svet.
Iné hodnoty. Iné tempo. Iný jazyk.

Lenže hlbšie pod tým je niečo iné.

Naši rodičia a starí rodičia vyrastali v dobe, kde:

emócie sa neprejavovali,
hranice sa nevysvetľovali,
výkon bol hodnotou,
oddych si bolo treba "zaslúžiť".

My žijeme v inom svete.
Učíme sa pomenúvať pocity.
Hovoríme o hraniciach.
Chceme vzťahy, nie len povinnosti.

A keď sa tieto dva svety stretnú pri jednom stole,
neprebieha len rozhovor.
Prebieha tichý stret skúseností, ktoré sa nikdy nenaučili spolu hovoriť.

Prečo sme otrokmi starých zvykov?

Pretože zvyky nie sú len správanie.
Sú to spôsoby prežitia, ktoré kedysi fungovali.

Mlčať, aby bol pokoj.
Ustúpiť, aby nebol konflikt.
Zahrať rolu "tej rozumnej", "toho silného", "toho, čo to vydrží".

Tieto stratégie nás kedysi chránili.
A dnes sa ich snažíme zložiť…
ale ony sa aktivujú skôr, než si to stihneme uvedomiť.

Nie je to zlyhanie.
Je to nervový systém, ktorý robí to, čo pozná.

Prečo sme po "oddychu" unavenejší než po práci?

Pretože sviatky často nie sú oddych.
Sú zmenou formy povinností, nie úľavou.

Iný režim.
Viac sociálneho kontaktu.
Viac podnetov.
Viac očakávaní.

A najmä:
málo priestoru byť naozaj sami sebou.

Oddych nie je o tom, že nerobíme nič.
Oddych je o tom, že nemusíme nič hrať.

Keď sa počas sviatkov prispôsobujeme, vysvetľujeme, prehĺtame, držíme sa,
telo síce stojí, ale psychika pracuje nadčasy.

Preto január tak bolí.

Kde hľadať odpovede?

Nie v ďalšom predsavzatí.
Nie v tom, že "nabudúce sa budem viac snažiť".

Odpovede sú skôr tu:

v pochopení vlastných reakcií,
v prijatí toho, že niektoré veci zatiaľ inak nevieme,
v láskavosti k sebe, nie v tlaku na zmenu.

Zmena neprichádza vtedy, keď sa obviníme.
Prichádza vtedy, keď sa začneme pozorovať bez odsudzovania.

A čo teda v januári?

Január nie je na veľké rozhodnutia.
Je na doznievanie.

Na spomalenie.
Na oddych, ktorý nie je "užitočný".
Na ticho, v ktorom sa veci môžu usadiť.

Ak máš pocit, že po sviatkoch nemáš energiu "začať odznova",
je to múdrosť tvojho tela, ktoré nezabudlo na súlad s prírodou.

Je to signál, že telo a duša ešte potrebujú čas.

A to je v poriadku.

Nie všetko, čo sa má zmeniť, sa musí začať v januári.
Niektoré veci sa najprv potrebujú v pokoji pochopiť.

Až potom sa môžu pohnúť.

Čo sa v skutočnosti deje po sviatkoch

veľa ľudí je vyčerpaných, nie oddýchnutých
veľa ľudí cíti prázdno, ale hanbí sa zaň
veľa ľudí si hovorí:
"Veď by som mala byť vďačná, tak prečo sa necítim dobre?"

A tak si nasadia masku:

"bolo super"
"oddýchol/oddýchla som si"
"nový rok, nové ja"

Cítiš sa byť divná, že stále "niečo riešiš?"

Ak s tebou tento článok rezonuje, nie si divná. Iba vnímaš jemnejšie.

A to má aj svoju cenu:

viac otázok
viac pochybností
viac citlivosti

Ale má to aj obrovský dar:

pravdivosť
schopnosť ísť pod povrch
schopnosť pomenovať to, čo ostatní len cítia ako nepokoj

Veľa ľudí ide ďalej bez otázok.

Ty sa možno

nezahltíš činnosťou, aby si necítila
ty neskočíš hneď do výkonu, aby si sa vyhla prázdnu
ty sa pýtaš prečo, nie len čo ďalej

To je znak vnútornej zrelosti...

Preto vytváram ženské kruhy a venujem sa koučingu. Snažím sa vytvárať priestor, kde sa nemusíme tváriť, že je všetko v poriadku. Kde môžeme hovoriť nahlas o tom, čo prežívame, bez hanby a bez potreby sa obhajovať.

Lebo verím, že úľava neprichádza zo zmeny, ale z toho, že môžeme zostať samy sebou a byť v tom prijaté.